Boris Kagarlickij
Politológovia sa už dávno zhodli na tom, že voľby v Rusku nič neriešia. A v skutočnosti, bez ohľadu na to, aké slobodné a súťaživé môžu byť tie ktoré voľby, v celej ruskej histórii nikdy nedošlo k zmene moci v dôsledku ľudového hlasovania. Ale aj na tomto základe je trochu predčasné vyvodzovať záver, že voľby nemajú význam. Koniec koncov, meniaci sa pomer síl a názorov v spoločnosti sa stále odráža v správaní voličov. A keďže sa moc čoraz viac uchyľuje k otvorenému falšovaniu, jej vnútorná jednota sa v dôsledku toho oslabuje.
V polovici januára sa na čele najvyhľadávanejších osobností na ruskojazyčnom internete ocitli dve postavy, ktoré prudko odsunuli prezidenta Putina. Prvou z nich bola mačka Twix, ktorá tragicky zahynula počas železničnej cesty niekde medzi Petrohradom a Kirovom. Sprievodca vo vagóne, keď videl, že kocúr uteká z prepravky, si ho pomýlil s tulákom a vyhodil ho z vagóna do mínus tridsaťstupňového mrazu vonku. Kocúra neskôr hľadalo niekoľko tisíc ľudí, ale úbohého tvora sa im nepodarilo zachrániť. Keď ho našli mŕtveho, státisíce ľudí sa rozhorčene dožadovali potrestania páchateľa tohto činu. Vládne orgány urýchlene prijali nové pravidlá zakazujúce zamestnancom železníc vyhadzovať mačky a psy z vlakov (dnes známe ako zákon o mačke Twix). Niektorí politici už žiadajú postaviť Twixovi pomník.
Od 19. januára však prezidentský kandidát Boris Nadeždin vzbudil väčšiu pozornosť verejnosti než nielen Putin, ale dokonca aj on sám. Nadeždinova popularita začala rásť okolo 15. januára a 20. januára už bolo jasné, že má reálnu šancu zozbierať stotisíc podpisov potrebných na zaradenie do volebného zoznamu kandidátov. Tisíce ľudí čakali celé hodiny na chladných, zasnežených uliciach, aby mohli pridať svoj podpis. V Jakutsku ľudia stáli aj v mínus štyridsaťstupňových mrazoch. K tejto vlne sa pridalo aj množstvo repatriovaných Rusov, ktorí utiekli z krajiny, aby sa vyhli mobilizácii na jeseň 2022. Stretnutia Nadeždinových prívržencov sa šírili ako huby po daždi aj v tých regiónoch, ktoré sa predtým nevyznačovali vysokou protestnou aktivitou.
Keďže šialenstvo okolo podpisov pokračovalo, etablované opozičné sily boli konečne nútené venovať kandidátovi pozornosť. Ako sa dalo očakávať, vznik reálnej možnosti organizovať občanov v teréne viedol k okamžitému rozkolu v opozícii, a to tak liberálnej, ako aj ľavicovej. Väčšina tých disidentov, ktorí pôsobili v bezpečí v zahraničí, jednomyseľne vyhlásila, že akákoľvek verejná aktivita súvisiaca s voľbami je zbytočná, ba dokonca škodlivá, najmä preto, že v Putinovom Rusku sa nemôže stať nič dobré. Naopak, opoziční aktivisti, ktorí zostali v Rusku, sa čoraz viac zapájali do zbierania podpisov, a dokonca pociťovali rastúci optimizmus. Samozrejme, v oboch týchto táboroch sa našli výnimky. V tomto prípade však nie je zásadne dôležité, čo si o dianí myslia niektorí politici, ale do akej miery a v akej podobe sa Nadeždinova kampaň prejavuje alebo odráža vážne politické trendy.
Boris Nadeždin nekritizoval len úrady, myslel si, že to robí oveľa ostrejšie, než si oficiálne povolení opoziční kandidáti dovolili aj v slobodnejších časoch. Ale priamo sa však vyhlásil za odporcu vojny s Ukrajinou a za zástancu radikálnych demokratických zmien doma. Intelektuáli a politici, ktorí sa od tohto kandidáta ponáhľali dištancovať, zasa trvali na tom, že jednoznačne koná so súhlasom Kremľa, alebo aspoň niektorých jeho frakcií, a preto si nezaslúži nikoho spoluprácu.
To, že je Nadeždin napojený na niektoré skupiny v súčasnej vláde, je nepochybne pravda. Ale práve preto by sa táto kampaň mala brať mimoriadne vážne. Väčšina pozorovateľov politiky Kremľa za posledné tri až štyri mesiace zaznamenala zjavné nezrovnalosti a rozpory vo vydávaných rozhodnutiach. V skutočnosti však nevidia nedôslednosť, ale boj medzi protichodnými frakciami s rôznymi, ba dokonca protichodnými cieľmi. Nejde ani o konfederácie s jednoduchými rozdielmi v prístupoch a metódach, ale o boj antagonistov medzi sebou. Fenomén Nadeždina je odrazom tohto boja.
Prirodzene, nehovoríme o tom, že protivojnový kandidát získa väčšinu hlasov. Ale ak mu bude vôbec umožnené zúčastniť sa na voľbách, získa pomerne veľkú podporu, jedinou reakciou na ňu bude masívne falšovanie volieb zo strany úradov; to by zasa mohlo podkopať legitimitu ďalšieho plebiscitu. To sa bude ťažko skrývať, najmä v podmienkach rozkolu elít. Príliš veľa ľudí v Kremli a jeho okolí má teraz záujem na narušení volieb. To zasa vyvolá ďalšie kolo vnútroelitného boja na pozadí nepokojnej občianskej aktivity, ktorú podnietili Nadeždinove prejavy.
Málokoho zaujíma, aký dobrý alebo zlý je daný kandidát; nikto nečíta jeho program a v jeho prejavoch počuť len výzvy na mier a zmenu. Ale tieto výzvy, aj keď sú nejasné, zjavne rezonujú s náladami čoraz väčšieho počtu - možno drvivej väčšiny - ruských občanov.
Výpovedným príznakom rozkladu nášho jednotného politického systému bolo nečakané vystúpenie populárneho speváka Šamana, ktorého najnovší videoklip bol zverejnený 18. januára, presne na výročie zatknutia Alexeja Navaľného. Klip vyzýva na podporu tých, ktorí trpeli za pravdu, a ukazuje divákom obraz spútaného bojovníka, ktorý prechádza rukami prenasledovateľov. Okamžite sa stretol s hromadou komentárov vyzývajúcich na prepustenie politických väzňov a zmenu moci v Rusku; počet zobrazení po dvoch dňoch presiahol dva milióny. Je určite pozoruhodné, že Šaman bol donedávna akýmsi oficiálnym hlasom Putinovho režimu, vzorom nielen lojality, ale aj príkladom pre tých ostatných popových hudobníkov, ktorí sa neponáhľali s piesňami chváliacimi moc.
Video, ktorého príprava trvala približne mesiac a pol (približne rovnaký čas, aký bol potrebný na spustenie Nadeždinovej kampane), sa objavilo práve v čase, keď nastal zlom v zbieraní podpisov, keď sa ukázalo, že šance opozičného kandidáta nie sú také malé, ako sa na prvý pohľad zdalo. Dá sa to, samozrejme, považovať len za zvláštnu náhodu, ale takýchto náhod je v poslednom čase strašne veľa, najmä po tom, čo sa koncom októbra minulého roka rozšírili fámy o smrti prezidenta Putina. Bez ohľadu na to, nakoľko je ruský prezident živý, zdravý alebo (možno) mŕtvy, je zrejmé, že funkciu, ktorú vždy plnil - funkciu moderátora, ktorý zjednocuje rôzne frakcie moci a prekonáva ich rozpory - už neplní nikto. Nadeždinova kampaň preto predstavuje skutočne významnú politickú výzvu: ak nie pre systém ako celok, tak aspoň pre jeho konzervatívnu frakciu. V blízkej budúcnosti sa dozvieme, aká vážna bude táto výzva.