Nikolay Andreev
Putinov režim je založený na pasívnej spoločnosti. Plán revolúcie Michaila Chodorkovského opakuje tú istú chybu
Ruský podnikateľ v exile Michail Chodorkovskij, kedysi najbohatší muž krajiny, vydal minulý rok knihu s názvom Ako zabiť draka: Budovanie nového Ruska po Putinovi.
V knihe tvrdí, že ruskí opoziční politici a organizácie by sa mali zjednotiť okolo úloh nevyhnutnej revolúcie: zvrhnutia Putinovho režimu a vytvorenia prechodnej vlády, ktorá vytvorí podmienky potrebné pre udržateľnú liberálnu demokraciu západného typu.
Ale podobne ako mnohé iné pokusy navrhnúť "pozitívny program" (či už ide o protikorupčného aktivistu Alexeja Navaľného alebo opozičného politika Vladimira Milova), ani Chodorkovského kniha nevyvolala za rok od svojho vydania väčšiu diskusiu. Tu je dôvod.
Ako môžeme napraviť Rusko?
V prvom rade by sa Chodorkovského knihe mala venovať náležitá pozornosť. Má v sebe viac než len obvyklé opozičné hlášky a predkladá konkrétne návrhy na reformu Putinovho režimu a sociálno-ekonomického systému Ruska.
Chodorkovskij sa domnieva, že pád Putinovho režimu je otázkou času a že skutočnou úlohou opozície je pripraviť sa na obnovu krajiny uprostred trosiek režimu. Napáda však naivné predstavy ruskej opozície o postputinovskom Rusku ako o tabula rasa, kde bude možné slobodne vybudovať "normálnu liberálnu demokraciu" západného modelu.
Ako zabiť draka tvrdí, že potreba spravodlivých volieb, nezávislého súdnictva a ochrany súkromného vlastníctva sa bude stretávať so zložitými problémami riadenia a stretmi medzi záujmami rôznych sociálnych skupín. Takáto práca je krokom vpred, pokiaľ ide o úroveň ruskej opozičnej diskusie, ktorá sa často zameriava na Putinovu osobnosť a venuje málo pozornosti iným problémom, ktorým krajina čelí.
Azda najprovokatívnejšou tézou knihy je, že na ceste krajiny k slobode a demokracii musí Rusko nevyhnutne prejsť revolúciou. Stojí za zmienku, že v umiernených ruských liberálnych kruhoch sa slovo "revolúcia" stále spája s prevratmi, násilím a mimosúdnymi popravami, ktoré nemôžu položiť základy liberálneho režimu. Napriek tomu Chodorkovskij vyzýva na "hlbokú reštrukturalizáciu" základov ruskej spoločnosti, hoci nedokáže povedať, či túto revolúciu budú "sprevádzať sociálne výbuchy, alebo či sa to zaobíde bez väčšieho šumenia".
Práve v tom však spočíva hlavný nedostatok knihy: kto sa podľa Chodorkovského zapojí do tejto novej ruskej revolúcie? Na túto otázku v knihe nenájdeme priamu odpoveď, takže sme nútení spoliehať sa na vlastnú interpretáciu.
Všetko je to o opozícii
Chodorkovskij je úprimný vo svojich názoroch na to, kto uskutoční zmenu v Rusku, a naznačuje, že drvivá väčšina ľudí v krajine sú obyčajní ľudia, ktorí akceptujú pohodlný život "vedľa draka až do svojho posledného dňa". Nemôžu byť hybnou silou revolúcie.
Zároveň, keď Chodorkovskij píše o revolúcii, nemá na mysli výlučne "revolúciu zhora", teda vzburu vo vnútri ruských elít s pasívnym súhlasom más. Hlavnými aktérmi novej ruskej revolúcie, píše, by mali byť určité opozičné politické sily schopné organizovať protesty a vzájomne sa spájať do veľkej koalície: "protest s viacerými stranami a tvárami - súbor nesúrodých politických skupín". Tieto sily musia vykonávať podzemnú politickú prácu s cieľom pripraviť povstanie v Rusku, ako aj verejnú prácu prostredníctvom exilových ruských médií a pochybovačov, ktorým "režim stále umožňuje písať a hovoriť".
Takáto koalícia musí byť dostatočne vplyvná a múdra, aby sa k nej mohli pripojiť silovici - ruské bezpečnostné zložky, ktoré podľa Chodorkovského samy začnú ustupovať od Putinovho režimu, keď sa rozpadne. Bezpečnostné sily, ktoré prejdú na stranu revolúcie, budú podľa neho schopné vytvoriť hrozbu násilia, ktorá zabráni (alebo minimalizuje) rozsiahlemu revolučnému násiliu a občianskej vojne.
Koalícia bez "neoboľševizmu
Vzniku tejto koalície bráni "neoboľševizmus": takto Chodorkovskij označuje radikálne prvky ruského protestného hnutia, ktorých cieľom je "vytvoriť doslova armádu rovnako zmýšľajúcich ľudí, ktorí sú pripravení konať súdržne a organizovane na príkaz z jedného centra". Tvrdí, že táto jednotne zameraná kampaň je výhrou ruských orgánov, pretože štiepi protestné hnutie a prispieva k nástupu násilného revolučného scenára. Najznepokojujúcejšie podľa neho je, že tento spôsob politickej kampane by sa v prípade jej víťazstva mohol zvrhnúť na diktatúru.
Napriek tomu, že Chodorkovskij vo svojej knihe neuvádza konkrétne mená politikov alebo politických organizácií, možno predpokladať, že Alexeja Navaľného a jeho tím klasifikuje ako "neobolševikov" a účastníkov ruských opozičných fór ako politické sily, ktoré by mali vytvoriť koalíciu v Európe, a signatárov Deklarácie demokratických síl Ruska. Navaľnyj a jeho tím sa odmietli zúčastniť na mnohých pokusoch o vytvorenie opozičných (protivojnových) koalícií; neskrývajú svoju skepsu voči väčšine politikov, ktorých sa Chodorkovskij snažil zjednotiť.
Ale zatiaľ čo Navaľnyj a ďalší ignorujú odporúčanie koalície, a to aj s váhajúcimi členmi súčasnej ruskej elity, možno práve Chodorkovského vízia ruského ľudu spôsobila, že tento návod je pre opozíciu menej užitočný.
Revolúcia vedená elitou
Chodorkovskij sa domnieva, že revolúcia sa bude týkať rôznych druhov elít - predstaviteľov médií, politikov, podnikateľov, úradníkov a dokonca aj bezpečnostných zložiek -, ale nie "obyvateľstva", "obyčajných ľudí", ktorí budú podľa neho lojálni voči akémukoľvek režimu. Politika je podľa Chodorkovského záležitosťou tých, ktorí majú zdroje.
V jeho vízii sveta sa ľudia mimo elít môžu v politike prejaviť len v dvoch prípadoch: buď prostredníctvom volieb, alebo protestov. Preto si prechodná ruská vláda bude musieť zabezpečiť, po prvé, legitimitu svojich reforiem prostredníctvom volieb a po druhé, sociálnu podporu "obyvateľstva" pomocou neočakávaných ziskov z ruských fosílnych palív. "Obyvateľstvo" je podľa neho zaneprázdnené každodennými problémami a malo by sa uspokojiť s postputinovskou vládou, ktorá efektívne riadi ruskú ekonomiku.
O práci opozičných politikov s apolitickou väčšinou ruských občanov sa v knihe doslova nepíše.
Chodorkovskij predpokladá, že režim sa opiera o politickú pasivitu väčšiny, ale neuvedomuje si potrebu vyzvať ju k aktivite a odkloniť sa od depolitizácie. Údajnú pasivitu ruských občanov zrejme považuje za trvalú vlastnosť, ktorú môže ruská opozícia využiť na budovanie liberálneho režimu rovnako, ako ju využil Putinov režim na svoje ciele.
V tomto prípade vzniká pre väčšinu čitateľov tejto knihy čisto praktický problém: čo majú robiť? Len málo ľudí má vlastné nástroje na ovplyvňovanie verejnej mienky. A Chodorkovskij už pre nich napísal program. Aká je teda úloha čitateľa tejto knihy, čo mu ponúka? Čitateľ môže len súhlasiť s uvedeným politickým projektom a pasívne ho schvaľovať. V lepšom prípade by mohol ísť pracovať do Chodorkovského štruktúr, ale aj tam je počet miest vždy obmedzený a okrem toho takáto práca nie je vhodná pre každého.
Ako pri všetkých takýchto "pozitívnych programoch" ruskej opozície, aj tu vzniká paradox: ani čitateľ, ktorý horlivo súhlasí so všetkým napísaným, nemôže závery vyvodené z čítania premeniť na činy. Koho majú čitatelia tejto knihy presvedčiť na základe myšlienok v nej prezentovaných, ak sa nepočíta s prácou s apolitickou väčšinou? Zdá sa, že iba ďalších opozičných aktivistov.
Existuje podozrenie, že pri zachovaní jadra putinizmu - masovej depolitizácie a vysokej nerovnosti - nie je možné vybudovať nič iné ako "putinizmus 2.0". Predstaviteľ opozičnej elity, ktorý chce okolo seba konsolidovať ostatných lídrov a spolupracovať s tou časťou režimu, ktorá je mu otvorená, prirodzene nevzbudzuje veľký záujem u tých, ktorým je v tejto štruktúre prisúdená statická úloha.
V našej hlboko depolitizovanej spoločnosti musí byť demokratická politika nevyhnutne zameraná na opätovnú politizáciu obrovskej časti ruského ľudu, ktorý sa ocitol mimo politického systému. Chodorkovského elitársky politický projekt túto úlohu odmieta