Ilya Grashchenkov
Sic transit gloria maxima. Zdá sa, že sa opäť vraciame k podivne zanedbávanej téme odovzdávania moci, téme, ktorá síce bola ignorovaná, ale nezmizla. Je to veľmi zaujímavé pre naše súčasné elity, ktoré sa nedobrovoľne polarizovali do dvoch extrémov. Bolo by správne rozdeliť "kremeľských hráčov" - teda ruskú politickú moc - a ruských podnikateľských hráčov na maximalistov a umiernených, ktorí sa neustále stotožňujú buď so stranou mieru a stranou vojny, alebo so systémovými liberálmi a bezpečnostnými zložkami, alebo s monetaristami a inflátormi atď. - majú mnoho masiek, mien a inkarnácií.
Nie je však dôležité, ako ich nazývame, ale čo ich spája a rozdeľuje.
Pre prvú skupinu je dôležitá len moc, ktorá je "sladšia ako víno", ako zvykol hovoriť pán Chruščov. Pre nich nie je stav ekonomiky krajiny taký dôležitý, pretože, ako sme videli vo Venezuele alebo Iráne, devastácia nemá vplyv na osobný blahobyt tých na vrchole. Áno, pôžitok z moci možno získať aj vtedy, keď neprispieva k ich materiálnemu pohodliu alebo nemá vplyv na ich domácu podporu, hoci pre tých vonku je život oveľa horší. Skúsenosť ZSSR tu bude poučná. Tá druhá skupina sa naopak nechce rozlúčiť s luxusom v osobnom živote výmenou za väčšiu moc. Sú umiernenejší vo všetkom, od postoja k Západu až po samotný život. Dali by sa nazvať pragmatikmi, ak len nezabúdame, že ich pragmatizmus sa netýka riešenia objektívnych problémov, ktorým krajina čelí, ale zabezpečenia osobného záujmu a pohodlia.
Ideálom všetkých týchto skupín je ZSSR, ale z rôznych období, či už ide o stalinizmus, kolektívne vedenie, Chruščova, Brežneva, Andropova a dokonca Gorbačova (samozrejme, bez prevratov v roku 1991). Nech si vyberú ktorékoľvek z nich, bude to ZSSR bez marxisticko-leninskej ideológie, bez vyhlásenia rovnosti pre všetkých či sociálnych záruk pre pracujúcich a bez straníckej kontroly nad orgánmi štátnej bezpečnosti, ktoré boli "štítom a mečom" systému, ale v žiadnom prípade nie jeho jadrom. Mimochodom, strana so skutočným vedením by bola pre tých, ktorí stoja na vrchole našej spoločnosti, len strašnou nočnou morou, preto možno Jednotné Rusko nazvať "stranou moci" len v úvodzovkách. Nikoho nenominuje ani nič nedokáže, iba zabezpečuje zachovanie status quo.
Súčasná situácia, nech už je vyriešená akokoľvek, je bojom o kontrolu nad odovzdávaním moci. Nie je to len spontánny boj umiernených a maximalistov o také či onaké riešenie týchto udalostí. To, čo sa deje v pozadí, je vedomý boj týchto skupín za ďalšiu transformáciu krajiny smerom k ich "ideálu ZSSR".
Žiaľ, tento Sovietsky zväz existuje len v mozgoch bojovníkov a navyše je nemožný realizovať aj v princípe. Úloha, ktorú si vzali na starosť, je reprodukcia starého systému, ale bez všetkého, čo ho robilo nielen príťažlivým, ale aj všeobecne životaschopným.
Nielenže elita nie je jednotná z hľadiska stratégie, ale jej politické možnosti sú veľmi obmedzené. Vzhľadom na súčasnú situáciu sa presun moci stal možným len v dvoch diametrálne odlišných smeroch. Prvý scenár sa končí konečným víťazstvom maximalistov pri totálnej porážke umiernených. Druhý scenár predpokladá opätovné víťazstvo umiernených prostredníctvom ekonomiky. Prvá skupina je momentálne silná, pretože teraz podľa zákonitostí obdobia "špeciálnej operácie", v ktorom sa nachádzame, drží v rukách tromfy na vysporiadanie sa s konkurenciou, keďže pre ňu je to causa sine qua non. Pokračovaním v uťahovaní skrutiek však riskujú, že sa im pretrhne niť. Schopnosť ruskej spoločnosti odolávať neustálemu tlaku zo strany úradov je dobre známa. Ale po prvé, aj to má svoje hranice a po druhé, práve schopnosť obyvateľstva prispôsobiť sa iniciatívam vládnucich kruhov často tieto plány zhatí. Všetko sa utápa v bahne tichej sabotáže, ktorá sa ukazuje byť účinnejšia ako najradikálnejší odpor. Stačí sa pozrieť na to, k čomu viedla snaha urobiť z disidentov "zahraničných agentov". Napriek výzvam na represie z ultrakonzervatívneho tábora sa úrady očividne neponáhľajú nasledovať šikmú plochu mccarthizmu a uspokojujú sa s miernou kontrolou zahraničných agentov, z ktorých niektorí naďalej oficiálne pracujú v Rusku. A zoznamy "zahraničných agentov" vyhlasované v piatok sa prestali dopĺňať s rovnakou frekvenciou ako v prvých mesiacoch práce.
Druhá skupina disponuje zdrojmi, vrátane intelektuálnych, potrebnými na prekonanie dôsledkov sankcií. Zdá sa, že záverečný boj čekistov proti slobodomurárom nás ešte len čaká v nie príliš vzdialenej budúcnosti, pretože prvej skupine teraz konkurujú ešte väčší maximalisti, ktorí sa buď vydávajú na "pochod spravodlivosti" do Moskvy, alebo sa ponúkajú osobne očistiť elity od tých, ktorí z ich pohľadu nie sú dosť podobní im. O výsledku tohto boja však rozhodne spontánny vývoj udalostí, ktorý ani jedna skupina nie je schopná ovplyvniť. Alebo predvídať.